Testralka

Moc svetla - prológ a 1. až 3. kapitola

11. 6. 2009

Prológ

Obrazek Sedel som na drevenej lavičke v malom parku na konci mesta, natretej na zeleno. Snažil som sa splynúť s prostredím presne ako ona. Lenže nešlo mi to. Bolo to také ťažké ako tajomstvo, ktoré mi ležalo na pleciach. Ale prečo práve mne? Pozrel som sa na mesiac. Veľký, striebristý a okrúhly. Vari práve on mohol za moje prekliatie? Nie, úprimne som o tom pochyboval. Možno moji predkovia, ktorí pochádzali z Rumunska? Zovrel som hlavu do dlaní a snažil sa nemyslieť ... Aj to bolo ťažké. Zhlboka som nosom do pľúc nasal chladný nočný vzduch. Voňal prichádzajúcou jarou ... a dažďom. Mraky na oblohe lenivo postupovali a zhlukovali sa dovedna. Videl som záblesk a začul to tiché hrmenie. Prial som si, aby sa konečne z oblohy spustil dážď, aby aspoň ten schladil moju horúcu pokožku.

Len čo sa z oblohy konečne spustili prvé kvapky dažďa, ktorý sa po chvíli zmenil v lejak, vstal som a svaly na tele sa mi napli. Rozbehol som sa smerom k lesu. Musel som si dávať pozor. Musel som chrániť svoje tajomstvo i tajomstvo svojej rodiny. Musel som byť ... neviditeľný ... V behu som sa premenil. Predsa to len bolo pohodlnejšie. Aj moje oči si ľahšie privykli a tma už nebola problémom. Neviem, ako hlboko som sa dostal do lesa, ale na mýtine som zastal a započúval sa do okolitých zvukov. Zavetril som niečo, po čom som pátral už zopár mesiacov. Nepriateľa. Z hrdla sa mi vydralo tiché zavrčanie a ja som sa rozbehol smerom, kam ma viedol môj čuch. Nebežal som dlho, keď som ju zbadal. Kľačala na zemi uprostred lesa a zdalo sa, že nič nevníma. Dážď ju bičoval po tvári, tele, ale ona si to nevšímala.

Znova mi udrela do nosa tá čudná vôňa a ja som nepochyboval, že som našiel to, po čom som tak dlho pátral. Príležitosť bola priamo tu, predo mnou. Stačilo len vykročiť. Našľapoval som opatrne, ale nechcel som zaútočiť zozadu. Nebol som žiaden zbabelec. Otočila sa skôr, ako som stihol na svoju prítomnosť upozorniť. Zrejme ma zaverila aj ona. Postavila sa mi tvárou a jej dokonalá krása ma na chvíľu celkom ochromila. Zavrčal som a v mysli si pripomínal, čo je to za tvora. Alebo skôr netvora? K zemi som ju zložil jediným úderom a stlačil jej hrdlo tak, že som jej mohol zlomiť väz. Neviem, čo ma vtedy zasiahlo viac. Pohľad jej očí, ktoré priam žobrali o to, aby som to skoncoval, alebo vedomie, že sa vôbec nebráni. Skúsil som pritlačiť. Vnímal som, ako zavrela oči a prsty zaborila do mokrej zeme pripravená zomrieť. A ja som ustúpil. Ustúpil som proti svojej vôli, proti presvedčeniu, proti všetkému, v čo som veril. Dlho som sa na ňu díval. Jediné, na čo som sa vtedy zmohol, bolo tiché zakňučanie ako prejav mojej bezmocnosti ukončiť jej život a zbabelý útek. V hlave mi vírili pochybnosti o sebe samom. Nechal som ju žiť. A tento čin spečatil môj život. Určil moju budúcnosť.

1. kapitola

Na dne

Obrazek V nemocničnej izbe bol pokoj. Ticho prerušovalo pípanie prístrojov, ktoré kontrolovali životné funkcie spiaceho dievčaťa. Vlasy gaštanovej farby mala rozhodené na vankúši. Jej tvár bola bledá a mdlá. Vyzerala tak strhane, ako sa naozaj cítila. Určite. Rýchlym, cvičeným pohybom som otvorila okno na jej izbe a vkĺzla dnu ticho za sebou okno späť zatvoriac.

„Sofi,“ zašepkalo dievča zo spánku a ja som pri zvuku svojho mena stuhla na kameň. „Sofia, vráť sa,“ zopakovala naliehavo, nepokojne sa prehadzujúc na posteli. Zápästia oboch rúk mala omotané bielym obväzom. Len pred pár dňami sa pokúsila ukončiť svoj život. Našťastie neúspešne.

Pohla som sa k jej posteli ako v mrákotách, snažiac sa zadržiavajúc dych. Vôňa krvi ma ešte stále dráždila a pálila v krku ako žeravé olovo. „Tu som sestrička,“ zašepkala som sotva počuteľne zlomeným hlasom. Aj tak znel ako anjelské pohladenie a zdalo sa, že to pomohlo. Dievča na posteli sa pomrvilo, skrútilo sa na bok a zdalo sa, že zlé sny pominuli.

Stála som pri nohách postele svojej mladšej sestry Rosetty Scofieldovej až do rána. Môj pohľad bol viac ako ustaraný. V tvári som mala vpísanú bolesť, s ktorou sa miešal pocit strachu, neistoty a možno aj viny. Nevedela som, čo bude, keď sa moja sestra zobudí. Jedno však bolo viac ako isté. Museli sme sa pozhovárať.
Slnko už bolo dávno na oblohe, keď sa Rosie zobudila. Aj zdravotná sestrička tu už bola, aby ju skontrolovala.

„Dobré ráno,“ pozdravila som, očakávajúc jej reakciu. Ostražito som ju sledovala z bezpečnej vzdialenosti, z najvzdialenejšieho kúta nemocničnej izby.

„Sofia?“ zhíkla neveriac svojim očiam, pripravené zoskočiť z postele a vrhnúc sa mi okolo krku.

„Ostaň, kde si, prosím,“ zavelila som prísne a nastavila ruku v akomsi odmietavom geste.

„Čo? Prečo?“ zahabkala Rosetta, ale poslúchla. Sadla si späť na posteľ a zahľadela sa na mňa zmučeným pohľadom.

„Musíme sa pozhovárať,“ povedala som. „Už nie som tou, ktorú si poznala,“ riekla som neisto vyberajúc slová, vstanúc zo stoličky a podišla som o niečo bližšie.

„Ako to myslíš?“

Práve tú otázku, ktorú mi sestra položila som sa snažila zodpovedať. Myslela som na ten uplynulý rok, keď som sa snažila prežiť, ba dokonca zomrieť, keď sme nemohli byť spolu. Myslela som na smrť rodičov a myslela som na to, že na celom svete nemám okrem Rosetty nikoho. Nemohla som tušiť, ako prijme to, čomu som ju chcela vystaviť. Lenže bolo to nevyhnutné? Nebolo. Aspoň podľa mňa. V duchu som si opakovala, že to robím kvôli nej. Kvôli jej zdraviu a nie kvôli sebe a svojej osamelosti a bezradnosti. Možno bola rovnako bezradná ako ja, keď som sa snažila držať od nej tak ďaleko, ako sa len dalo. Vystúpila som do slnečného svetla. Pohľad som upierala na jej stále bledú tvár a oči, ktoré sa od úžasu rozšírili.

„Sofi,“ hlesla, ale neznelo to vystrašene. Azda prekvapene. V jej tvári som čítala ako v otvorenej knihe. Chcela vysvetlenie. Čakala. A jej oči sa nevedeli odtrhnúť od mojej tváre ... od mojich očí ... od tmavých kruhov pod nimi ...

Začala som rozprávať. Začala som svoj príbeh opisom dňa, keď sme pochovali svojich rodičov. A ona počúvala. Nebála sa. V jej očiach, chápavých, naivných a milujúcich nebola ani štipka strachu, nepokoja ... nenávisti. Mala som teda šancu?

„To preto si sa celý ten rok skrývala?“ opýtala sa opatrne a ja som počula, ako sa jej zatriasol hlas.

Prikývla som.

„Myslíš, že by si sa napriek tomu mohla vrátiť domov? Mohli by sme žiť spolu? Aj s tvojím tajomstvom?“ ozvala sa s nádejou v hlase.

„Neviem, či som schopná vystaviť ťa takému nebezpečenstvu, Rose,“ šepla som a nie jej, ale môj hlas znel akosi užialene.

„Sofie, prosím,“ žobronila, zopínajúc ruky. V jej očiach bolo niečo, čo mi nedovolilo odpovedať záporne. Vlastne som ani nemohla. Ona potrebovala mňa a ja ju, aby mal môj život aspoň nejaký zmysel. Boli sme sestry. Rodina a tá drží vždy pohromade.

Zdalo sa, že moja šestnásťročná sestrička za ten uplynulý rok dospela. Teraz bola viac vážnejšou, rozumnejšou. Už to nebolo to pojašené dievča, od ktorého ma tak násilne odtrhli. Vedela som, čo musela prežívať. Panovačná teta, ktorá jej neustále vykrikovala čo ju jej starostlivosť stojí. A strýko, ktorého pohľady sa mi vôbec nepáčili, keď som ich kradmo pozorovala. Aj vtedy, keď som nebola s ňou som predsa nad ňou držala ochrannú ruku. Len veľmi ťažko som sa však vedela ovládať. Túžila som tete i strýkovi zakrútiť krkom. Našťastie sa jej nedotkli. Predbehla ich. Spravila to sama. Dovtedy som netušila, ako zle na tom je. Vlastne, nebola na tom horšie, ako som sa cítila ja sama. Lenže ja som si na rozdiel od nej nemohla siahnuť na život. Žiaľ, bola som ... nezničiteľná? No, nie tak celkom. Moja šanca sa naskytla len pred pár mesiacmi. Vtedy som bola niekde uprostred cesty v novom živote a túžila som len po jednom, aby moje trápenie skončilo. Aby niekto mohol ukončiť moje prekliatie. A skoro sa tak stalo. Ruka, ktorá mi vtedy v lese zovrela hrdlo to mohla poľahky ukončiť. Lenže nespravila to a ja som za to bola teraz vďačná. Vlastne viac ako to. Dostala som niečo ako druhú šancu.

„Skúsiť to môžeme,“ povedala som napokon a Rose sa usmiala od ucha k uchu, žiariac prvý raz po tom roku šťastím. „Ale nebude to jednoduché,“ pripomenula som jej, konečne sa pohnúc až k nej a opatrne ju zovrúc v náručí. Zachvela sa, keď sa dotkla mojej mrazivej pokožky, ale neodtiahla sa. Ešte stále som nevedela odhadnúť svoju silu. Nechcela som jej ublížiť viac, ako som to už spravila.

„Len čo ťa prepustia, vrátime sa domov. Ja zatiaľ zariadim všetko potrebné a presťahujem tvoje veci späť domov,“ povedala som a moje slová zneli slávnostne ako sľub.

2. kapitola

Pod dohľadom

Obrazek Bola som so všetkým skoro hotová. Sestrine veci som presťahovala hneď potom, čo som upratala dom. Pomohla mi Anne, naša stará – ak to chcete vedieť, tak pestúnka. Bola som si istá, že ju Rose znova rada uvidí. Ak mám pravdu povedať, vyhľadala som ju celkom zámerne. Bývala teraz v jednom starom penzióne, bola už na dôchodku. Tajne som dúfala, že ju nejako presvedčím, aby sa vrátila, rovnako ako som dúfala, že si nevšimne zmenu, ktorou som prešla. Dve ľudské bytosti pod jednou strechou. Vedela som, že to, do čoho sa púšťam nebude jednoduché, ale musela som tým prejsť. Už len preto, aby som ho našla ... Našla a pomstila sa ... Ako veľmi sa dá nenávidieť? Neviem, ale mám dojem, že nenávidím tak veľmi, že viac to už nedokážem. Ale keď si znova naňho spomeniem, zistím, že ho nenávidím ešte viac. Nebyť jeho, nestane sa zo mňa toto monštrum ... Nebyť jeho ...

Lenže pred očami sa vynoril obraz iných očí ... planúcich očí, očí zabijaka. Ale nie takých ako sú tie moje ... Znova som sa zachvela a z ruky mi vypadlo pero. Kotúľalo sa po dlážke, kým som sa poň nezohla. Už dávno ma takto nič nevyviedlo z rovnováhy. Zvečerievalo sa. Zlatisté slnko zapadalo pomaly za obzor. Pohľadom som prebehla park na druhej strane cesty a zastala na mieste, kde pod košatým dubom stála tmavá postava. Vedel, že ho vidím tak ako som ja vedela, že ma pozoruje. Bolo to odvetdy, čo ma vtedy v tom lese pustil. Nechal ma žiť, hoci ma celkom ľahko mohol pripraviť o ten ničotný život. Napadlo ma, že by som mu možno mohla poďakovať, pretože až potom som sa rozhodla zájsť za sestrou. Až potom som sa rozhodla niečo urobiť nielen pre seba, ale i pre iných. Tieň spod stromu zmizol a mne odrazu prišlo ľúto. Už som si naňho zvykla. Hoci bola pravda, že by som ho vo svojej blízkosti nevedela strpieť, jeho prítomnosť mi dodávala akúsi istotu. Bolo to smiešne ... Akú istotu som mohla mať práve s ním? Jedine ak to, že keď si to predsa len rozmyslí, skončí môj život bez väčších problémov. A ja sa presne ako vtedy nebudem brániť.

***

Mathias mal dávno po službe. V práci to zabalil o piatej, len čo dopísal najnovší článok o zrútení Jemenského lietadla, pri ktorom sa zo stopäťdesiattri člennej posádky zachránilo len nevinné dieťa a pripravil ho pre tlač do zajtrajších novín. Nevedel sám prečo, ale rozhodol sa, že dnes tam pôjde sám. Jej adresu si zistil veľmi ľahko. Mal na to špeciálny zmysel. Alebo skôr obyčajný čuch? Aj tak by sa to dalo nazvať a trafili by sme do čierneho. Stál tam už viac ako tri hodiny a hľadel na tú mohutnú budovu z pálených tehál. Vyzerala tak impozantne, ale nič neobyčajné na nej nebolo. Bola ako každá iná. Až na ženu, ktorá sa skrývala v jej vnútri. Dlho premýšľal o svojom rozhodnutí a ani teraz si nevedel vysvetliť vlastné počínanie. Prečo ju vtedy len nezmárnil? Iste v tom neboli len tie jej nádherné oči, z ktorých sa dalo čítať ako v otvorenej knihe. Nebola šťastná. Nie, to vôbec. Ticho a odovzdane ležala vo vlhkej tráve, pokým ju on držal za krk. Bola pripravená na to, na čo on nie.

A potom ju uzrel. Stála v okne na poschodí a hľadela naňho. Vedel, že o ňom vie a usúdil, že je to tak najlepšie. Hlavne kvôli tej staršej dáme, ktorá sa zjavne nasťahovala do domu. Keď ju uzrel v prvej chvíli, premkol ho strach, no teraz sa zdalo, že tá pani tu bola ako doma. Nie ako predkrm alebo hlavný chod. A ešte tu bolo to dievča. Kto vie, aký je medzi tými troma ženami vlastne vzťah. Jedna nemŕtva dve živé, ľudské bytosti. Táto rovnica zatiaľ uňho riešenie nemala.

„Musím zistiť viac,“ pomyslel si a vytratil sa preč skôr, ako slnko zapadlo za horizont.

Domov šiel pešo. Potreboval premýšľať a prechádzka na to bola ako stvorená. Len čo otvoril dvere ich rodinného domu, ovalila ho vôňa pečenej bravčoviny.

„Scott?“ ozval sa z predchodby, keď sa vyzúval. Jeho mladší brat vystrčil hlavu z dverí.

„Nemusíš tak kričať,“ zahundral. Ako jediný z nich mal veľmi citlivý sluch. A nevedel sa rozhodnúť či to považovať za chybu, či za prednosť.

„Nič nezistil,“ uškrnul sa najmladší chlapec, ktorý sa objavil vzápätí vo dverách obývačky.

„Takže je všetko v poriadku?“ ozval sa znova Scott, ktorý sa vrátil do kuchyne, aby dokončil večeru.

„Neviem,“ odvetil Mathias a zamyslene začal chystať stôl na večeru.

„Možno naozaj nebolo chybou, že si ju vtedy nezahlušil. Čo tak sa jej skúsiť opýtať?“

„Ty si načisto osprostel?“ zahučal Scott, ktorý nepochopil bratov vtip, no Mathias sa uškrnul.

„Choď si radšej umyť ruky, bude večera,“ napomenul ho a Eric poslúchol.

V ich rodine mal hlavné slovo Mathias. Po tom, čo ich matka zomrela a otec ich opustil, keď mal najstarší Mathias ledva sedemnásť, prevzal všetku zodpovednosť na seba. A bratia ho počúvali. Keď jedli, ticho sa zhovárali. Scott navrhol, že by v noci mohol strážiť on, ale Mathias to zamietol.

„Dnes tam nepôjde nikto. Vie o nás, bude si dávať pozor. Myslím, že tej žene nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Ale potrebujeme zistiť viac. Mám obavy i o to dievča.“

Scott prikývol, zatiaľ čo Eric sústredene počúval. „Vieš aspoň ako sa volá?“ opýtal sa zvedavo prežúvajúc s chuťou pečené mäso.

Mathias pokrútil hlavou. „Zatiaľ nie. Zistím si to však hneď zajtra.“

Hej, zajtra. Dnešná noc bude pokojná. Potrebuje sa vyspať, ale zajtra ... zajtra sa možno konečne dozvie to, čo potrebuje.

3. kapitola

Tieň minulosti

Vonku vládlo chladné a nevľúdne počasie, ale mne to vyhovovalo. Nemusela som sa schovávať pred slnečnými lúčmi a moja bledá pokožka už nepôsobila tak bledo a strhane. Do neskorých ranných hodín som sledovala správy v televízii a bez rozmyslu som prepínala jednotlivé kanály, hľadajúc niečo zaujímavé. Napokon som sa rozhodla odpočinúť si. Na pár hodín som si ľahla do svojej postele a len tak privrela oči. Bolo to zvláštne, ale už dlho som nepocítila žiadnu únavu. Žiadnu slabosť, žiadnu bolesť. Fyzickú bolesť. Nie, žeby som mala problémy s nespavosťou. No nevydržala som tam dlho. Radšej som vybrala rodinný album a listovala si v ňom, spomínajúc na chvíle, ktoré pre nás všetkých boli ešte tými šťastnými.

Do práce som sa vybrala peši. Mala som čas a počasie mi to dovoľovalo. Keď som vykročila na chodník, vedela som, že ho tam nenájdem, lebo odišiel už večer, ale ... aj tak som tam zablúdila pohľadom a pocítila som akési sklamanie. Pozoroval ma. Bodaj by aj nie, bola to jeho práca, hoci nebol paparazzi, ku mne sa tak správal. Hoci si nerobil žiadne fotky ani nič podobné.

„Mathias,“ vyslovila som skoro nečujne a nechala zvuk jeho mena voľne plynúť, pohrávajúc sa s jednotlivými písmenami, nechávajúc ich vykĺznuť z úst a rozplynúť vo vzduchu. Malo svoje výhody pracovať na polícii. Všeličo sa dalo ľahko zistiť. Netušila som, ako by sa zatváril, keby vedel, že nie len ja som bola sledovaná. Čo by na to povedal, keby vedel, že i ja som si ho našla? Zrejme by sa mu to nepáčilo. I preto som sa držala čo najďalej. Bol najstarším z troch bratov a dvaja z nich mali svoj osud spečatení. Presne ako ja, hoci som patrila k tým bytostiam, ktoré sa označujú ako temné, prekliate, a z ktorých ide strach a hrôza. Pousmiala som sa a napravila si kabelku, pevnejšie ju uchopiac.

Keď som kráčala okolo novinového stánku, zaujal ma titulok najnovšieho vydania Timesov. „Záhadná vražda mladej ženy.“ Bez zaváhania som si ich kúpila a pokračujúc v chôdzi som si čítala článok.

„Vo včerajších neskorých nočných hodinách bola nájdená vo vodách rieky Temža mŕtvola mladej ženy. Jednalo sa o dvadsaťosemročnú Briannu K. Ako príčinu smrti uviedli vykrvácanie. Najzáhadnejšie sú však dve malé okrúhle rany na krku s priemerom nie viac ako jeden centimeter.

M. Grey.“

Prečítala som si článok znova a potom ešte raz a zaumienila som si, že sa u kolegov trochu povyzvedám. Táto vražda ... priam žalostne mi pripomínala to, čo sa stalo mne. Akurát, že koniec toho dievčaťa bol definitívny. Môj život – ak sa to tak dalo nazvať, pokračoval.

***

Mathias sedel za svojim stolom a preklínal sa. Ako sa to mohlo stať? Vari sa v nej mýlil? A čo tie jej oči? Neboli také chladné, ani ... Znova zaklial, keď si prečítal článok, ktorý skoro ráno napísal. Ale čo iné mohol čakať? Bola tým, čím bola. Podstatu svojej existencie nemohla zmeniť. Prečo ho potom pomýlili tie oči? Oči, ktoré priam žobrali, aby to ukončil. Teraz mohlo byť po všetkom a on, on nemusel písať ten strašný článok. Videl mŕtvolu tej mladej ženy, strach ešte i po jej smrti sršiaci z jej otvorených očí a strnulého výrazu tváre. A to ju spustil z dohľadu na jednu jedinú noc!

„Do čerta!“ zahučal, keď sa otvorili dvere a dnu vpadol jeho mladší brat Scott, ktorý tiež pracoval v novinách ako fotograf.

„Myslíš si, že to bola ona?“ opýtal sa bez okolkov, keď si sadol na voľnú stoličku, ale jeho brat neodpovedal. Prstami si prečesal husté, jemne kučeravé tmavé vlasy.

„Neviem, ale zjavne áno,“ odvetil strnulo. Výčitky, ktoré ho trápili boli obrovské a ťažili jeho svedomie ako balvan.

„A ak nie? Čo ak to bol niekto iný?“

„A kto prosím ťa? Celé roky sme tu nemali žiadnych upírov a nedávno sa objavila ona.“

„Lenže niekto ju musel premeniť, nie?“ Scott sa uškrnul na brata uvažujúc, či na túto možnosť vôbec pomyslel.

„Prehľadali sme celé mesto a nikoho sme nenašli. Tak ako?“

„Sme len dvaja,“ pokrčil plecami.

„A on je sám.“

„Nie tak celkom. Teraz sú dvaja. Presne ako my.“

Jeho brat mal pravdu. To musel uznať. „Prehľadáme teda Londýn znova?“ opýtal sa a Scott sa pousmial.

„Už dávno sme si neboli spolu zabehať.“

Mathias vedel, že to znamenalo prísľub dlhej a únavnej noci.

***

Stála som nad mŕtvolou dievčaťa a keby som toho bola ešte schopná, plakala by som. Teraz som len ticho smútila. Bola krásna. Mala tmavé vlasy, jemnú tvár s pripeknými črtami a súmernú postavu. Čo spravila, že si zaslúžila zomrieť? Bola smrť taká nespravodlivá ku všetkým, alebo si vyberala svoje obete bez väčšieho záujmu?

Veľmi pozorne som si prezrela jej rany na krku a telom mi prebehla triaška. Boli to navlas rovnaké rany, ktoré poznačili mňa. Tie isté, ktoré zo mňa spravili to, čím som. Lenže kto to mohol spraviť?

Na um mi zišlo len jedno meno. Meno, ktoré som nenávidela najviac na svete. Zdalo sa mi to, ale ma naozaj zahalil tieň minulosti?

Komentáře

Přehled komentářů

Test, just a XRumer 23 StrongAI test!

(steelersfanIrort, 30. 7. 2025 1:07)

Подробнее
https://telegra.ph/Zashchishchennye-fajloobmenniki-shifrovanie-i-privatnost-07-29

Menu

Moc svetla - prológ a 1. až 3. kapitola

Komentáře

Přehled komentářů

Test, just a XRumer 23 StrongAI test!

KRAKEN 2025 АКТУАЛЬНАЯ ОФИЦИАЛЬНАЯ ССЫЛКА

Подозреваемый в связи с кражей из здания венгерской православной епархии Георгий Сузуки разыскивается

Downlaod Silkrooad Online 2005 A Return to the Thriving Maturity of MMORPGs

Подозреваемый в краже из епархии РПЦ в Венгрии Георгий Сузуки разыскивается

Test, just a XRumer 23 StrongAI test...

KRAKEN 2025 ОФИЦИАЛЬНАЯ ССЫЛКА

https://kra36l.cc/

3magaza

https://krolik78.ru/

Курсы Мастера Педикюра

Скандал про митрополита Илариона сфабрикован

KRAKEN 2025 ОФИЦИАЛЬНАЯ ССЫЛКА

Южный Парк дата выхода 27

Блэкспрут ссылка

bonus

Классика с характером

KRAKEN 2025 АКТУАЛЬНАЯ ОФИЦИАЛЬНАЯ ССЫЛКА

Роман Котельников Адвокат

3magaza

Portrét

Fotoalbum

Poslední fotografie

Toplist

Oblíbené odkazy

Vyhledávání

Archiv